1. Fyzická bariéra: Blokovanie korozívnych látok
Nízka pórovitosť: Na rozdiel od voľnej, pórovitej hrdze na bežnej uhlíkovej oceli má kryštálová štruktúra patiny minimálne medzery. Tým sa zabráni prenikaniu kvapalnej vlhkosti (dážď, rosa) a plynnému kyslíku na povrch ocele-korózia vyžaduje na spustenie elektrochemickej reakcie vlhkosť aj kyslík (Fe → Fe²⁺ + 2e⁻).
Odolnosť voči znečisťujúcim látkam: Zliatinové prvky ako Cr a Cu v patine reagujú za vzniku stabilných zlúčenín (napr. Cr₂O₃, Cu₂O), ktoré ďalej znižujú priepustnosť vrstvy. Tieto zlúčeniny odpudzujú škodlivé ióny (napr. Cl⁻ z pobrežnej soľnej hmly, SO₄²⁻ z priemyselných emisií), ktoré by inak urýchlili koróziu rozkladom povrchových oxidov.
2. Chemická regulácia: Inhibícia elektrochemickej korózie
Zníženie prenosu elektrónov: Patina pôsobí ako elektrický izolant. Spomaľuje tok elektrónov medzi anodickým (oxidačným) oceľovým povrchom a katódovým (redukčným) kyslíkom vo vzduchu, čím sa oslabuje elektrochemická reakcia, ktorá poháňa koróziu.
Stabilizácia iónov železa: Patina zachytáva Fe²⁺ (vytvorené oxidáciou ocele) vo svojej štruktúre, čím zabraňuje týmto iónom rozpúšťať sa vo vlhkosti a migrovať preč. Namiesto toho sa Fe²⁺ oxiduje na stabilnejšie Fe3⁺, ktoré sa integruje do kryštálovej mriežky patiny-, čím skôr spevňuje vrstvu než spôsobuje ďalšie hrdzavenie.
3. Samoliečenie-: oprava menších škôd
Keď sa na patine vytvoria malé praskliny alebo škrabance (napr. od menšieho nárazu), exponovaná čerstvá oceľ rýchlo reaguje so vzduchom a vlhkosťou.
Nová hrdza vytvorená na poškodenom mieste je bohatá na prvky zliatiny ocele (Cu, Cr, P). Postupom času sa táto nová hrdza spája s existujúcou patinou, vypĺňa trhliny a obnovuje{1}}ochrannú bariéru.
Toto samo{0}}hojenie sa spolieha na miernu vlhkosť (40 – 60 % RH): dostatočnú vlhkosť na to, aby vyvolala novú reakciu hrdze, ale nie dostatočnú na to, aby zmyla čerstvé oxidy skôr, ako sa integrujú.
